Človek veľa vydrží, ak má cieľ. Tomáš Garrigue Masaryk
Ozajstné bohatstvo človeka spočíva v tom, čo dobré robí vo svete. Mohamed
Človek bez odvahy a statočnosti je len predmetom. Napoleon Bonaparte
Nestačí, že ste pracovití, ale na čom pracujete. Henry David Thoreau
Staroba je ako konto v banke. Vyberieš len to, čo vložíš. Lucius Annaeus Seneca
Nie ten, kto toho veľa má, ale ten, kto toho veľa rozdá, je bohatý. Erich Fromm
Never slovám, ak za nimi nestoja skutky. Mary Wardová
Príroda nie je chrám, ale dielňa a človek je v nej robotníkom. Ivan Sergejevič Turgenev

Stavebné technológie ochrany torz - vybrané témy

Autor: doc. Ing. Oto Makýš, PhD.
Publikované v: Monumentorum Tutela - Ochrana pamiatok 14 (strana 289 - 303)
Vydal: Pamiatkový úrad Slovenskej Republiky, Bratislava 2003


           Torzá stavieb - ruiny sú charakteristickým prvkom krajinnej štruktúry strednej Európy. Ich existencia je však iba dočasná, pretože torzá predstavujú stavby v určitom stupni rozkladu. Každá stavba sa začína (príslušným tempom) rozpadať už od okamihu jej postavenia. Murované stavby sa na ruiny začínajú meniť po niekoľkých desaťročiach od prerušenia ich užívania, resp. systematickej údržby a ešte aj po niekoľkých storočiach sú ich časti v teréne viditeľné. Drevené stavby zanikajú podstatne rýchlejšie a už po niekoľkých desaťročiach výraznejšie stopy po nich v krajine miznú. Napriek rozvoju konzervačných technológií a materiálov sa dosiaľ nepodarilo ponúknuť bežne dostupné riešenia, zabezpečujúce dlhodobú konzerváciu ruín, resp. výrazné spomalenie ich zániku v nechránenom prostredí. Zánik ruín murovaných stavieb je možné spomaliť len čiastočne realizáciou technických zásahov. Zánik ruín drevených stavieb významnejšie ovplyvniť možné nie je. Konzervácia ruín, resp. realizácia experimentálnych drevených stavieb musí byť preto (popri technickom zásahu) nasledovaná aj primeraným manažmentom údržby. Predložený príspevok sa zaoberá abstraktmi z nasadenia stavebných technológií, týkajúcich sa konzervácie murovaných a drevených konštrukcií. Z uvedeného vyplýva, že každú stavbu je potrebné riešiť v jej súvislostiach a ako najvhodnejšie sa na výrazné spomalenie zániku ruín dnes - z technického hľadiska - javí kombinácia rôznych prístupov. Tá zahŕňa nielen konzerváciu konštrukcií, ale aj ich čiastočnú rekonštrukciu, modernizáciu a revitalizáciu, vrátane zabezpečenia ak nie čiastočného užívania stavby, tak aspoň stráženia a pravidelnej kvalifikovanej údržby opakovaním technických konzervačných, či údržbových zásahov v určitých časových intervaloch.

A. Murované konštrukcie

           Stavby nachádzajúce sa v stave ruín sú stavbami v určitom štádiu ich zániku. Na metodiku prístupu k ruinám existuje viacero rôznych názorov. Z technického hľadiska je najúčinnejším spôsobom záchrany ruiny jej rekonštrukcia - dostavba do pôvodného (resp. určitého uceleného) stavu, vrátane zastrešenia, komplexného riešenia odvedenia dažďovej vody a zabezpečenia jej pravidelného udržiavania. Všetky ostatné spôsoby sú len čiastkové a proces rozpadu ruiny môžu do určitej miery spomaliť, nie zastaviť (niekedy ho dokonca aj urýchlia) - optimistické predpoklady z 19. storočia, že sa nájdu konzervačné látky, ktoré výrazne spomalia proces rozpadu ruín sa (zatiaľ) veľmi nenaplnili (kol. autorov: Zříceniny ...1988). Rekonštrukcie ruín sú ale skoro vždy problematické pre nedostatok podkladov, málo finančných prostriedkov, neadekvátnu náplň a pod.

           Na riešenie čiastkových problémov zabezpečenia ruín (napr. ošetrenie koruny murív, stabilizácia múrov, domurovanie kavern a pod.) slúžia viaceré technológie. Na dosiahnutie čo najväčšej účinnosti sanačných úprav nestačí len ich samotná realizácia, ale v celom areáli ruiny je potrebné preskúmať aj vplyvy prostredia na deštrukčné procesy a čo najviac ich obmedziť. K tomu (Makýš 2000) patrí najmä:

           ■ prieskum zavĺhania a opršiavania a realizácia opatrení, ktoré urýchlia odvod vody mimo ruinu;
           ■ prieskum veternej erózie a realizácia opatrení na úpravu prúdenia vzduchu v ruine alebo ochranu prvkov kľúčových pre jej vzhľad;
           ■ prieskum organických deštruentov a realizácia ochranných opatrení a prieskum poškodzovania ľuďmi a realizácia opatrení na jeho zmiernenie.

           Realizované opatrenia by mali byť čo najjednoduchšie, najlacnejšie a čo najmenej náchylné na zničenie, či rozkradnutie. Po realizácii sanácie ruiny je potrebné zaoberať sa aj ďalším režimom jej užívania, údržby, resp. stráženia, pretože aj najkvalitnejšie odvedená práca má len dočasný účinok a inštalované opatrenia, či sanované konštrukcie treba priebežne udržiavať a raz za niekoľko rokov obnoviť.

A.1 Príprava mált na renováciu murív


           Pri výbere maltových zmesí na ošetrenie poškodeného muriva pamiatkovo chránených objektov je dôležité rešpektovať základné zásady prístupu k historickým objektom (definované v spolupráci RTAS, ICOMOS, ICCROM a APT, Ashurts J. - Ashurts N. 1989a):

           ■ nová malta musí farbou, štruktúrou, konštrukčným detailom a spôsobom nanesenia ladiť s pôvodnou maltou,
           ■ nová malta musí byť mäkšia a pórovitejšia ako použité tehly, či kamene muriva,
           ■ nová malta musí byť rovnako mäkká alebo mäkšia a rovnako pórovitá alebo pórovitejšia ako pôvodná malta.

           Vzhľadom na to, že väčšina suchých maltových zmesí na trhu je vyrobená na báze cementu je v prípadoch, pri ktorých treba dodržiavať uvedené zásady (teda používať hasené vápno) - lepšie maltu namiešať z jednotlivých zložiek priamo na stavenisku. Na miešanie mált pre historické tehlové alebo kamenné murivá je možné odporučiť určité pomery dávkovania jednotlivých zložiek odvodené od už uvedených pravidiel (Ashurts J. - Ashurts N. 1989a). Z uvedeného vyplýva, že pre renovácie historických murív je potrebné uprednostniť vápenné malty. V prípade potreby zaistiť rýchlejší nábeh pevnosti a v prípade exponovanejších exteriérových murív je možné vápennú maltu nastaviť cementom - predovšetkým bielym, ktorý je na trhu bežne dostupný. Používanie sivého cementu je v niektorých prípadoch tiež vhodné - najlepšie je na malej vzorke vyskúšať zmesi s bielym a sivým cementom a vybrať tú, ktorá lepšie ladí s pôvodnou úpravou. Používanie čistých cementových mált, prevládajúce dodnes, je z viacerých dôvodov (technických i metodických) nevhodné. Z technických sú to napríklad (podľa situácie) väčšia zmraštivosť cementových mált a ich náchylnosť na tvorbu trhlín a mikrotrhlín v historických (najmä kamenných) murivách, iná tepelná rozťažnosť, nižšia paropriepustnosť a ďalšie.

A.2 Premurovanie a domurovanie konštrukcií


           Pri sanáciách porúch murív - pri premurovaní trhlín alebo doplnení kaverien, resp. v situáciách, pri ktorých je zásah do konštrukcie murív nevyhnutnou súčasťou sanácie poruchy, treba zohľadniť aj možnosť rozobratia a opätovného premurovania konštrukcií (resp. jej časti) do pôvodného tvaru. Podmienkou je odstránenie primárnej poruchy konštrukcií alebo zmena aktívnej poruchy na pasívnu. Premurovanie (či domurovanie) kaverien a piet murív je technicky aj metodicky vhodný spôsob stabilizácie ruín, pri ktorých treba pamätať aj na domurovanie otvorov, ktoré vzniknú po vyrúbaní stromov rastúcich v tesnej blízkosti murív (po odstránení ich pňov aj s koreňmi). Tiež treba pamätať na odkopírovanie nerovností, technologických, či iných otvorov v pôvodnom murive - tak aby bol jeho charakter čo najviac zachovaný. Technológia premurovania je jednou z možných prístupov k riešeniu poruchy. Nie je univerzálne použiteľná, pretože zmyslom pamiatkovej obnovy je zachovať čo najviac autentických konštrukcií objektu a nie stavať objekt nanovo. Použitie tejto technológie nemusí byť chápané v rozpore so zásadami pamiatkovej obnovy, obzvlášť keď sú splnené nasledujúce požiadavky (Gregor 1993, kol. autorov: Zříceniny ...1988):

           ■ pôvodný stavebný materiál murív (tehly, kameň) možno použiť - spĺňa technické nároky na použitie v stavebnom objekte,
           ■ pôvodný stavebný materiál murív sa nachádza buď priamo v konštrukciách alebo v ich tesnej blízkosti (napr. z deštruovaných murív ruín),
           ■ poškodený, či chýbajúci pôvodný stavebný materiál je možné nahradiť analogickým z inej časti stavby alebo z inej lokality.

           Pri opravách tehlových murív historických stavieb (najmä tých, ktoré sú odkryté) je na dosiahnutie primeraného autentického vzhľadu vhodné použiť historické tehly (z inej časti objektu alebo z inej stavby). Niektoré pamiatkové správy majú zriadené depozitáre historických stavebných materiálov, kde je možné podobné tehly získať. V niektorých štátoch je obchod s použitými stavebnými materiálmi a dielcami súčasťou trhu stavebných materiálov. V určitých prípadoch (najmä ak mali dielce muriva zvláštny tvar) sa ich dá vyrobiť nanovo, čo je finančne náročné, ale technicky možné. Na realizáciu technológie premurovania kamenného historického muriva je pre dosiahnutie žiadaného zladenia nového so starým potrebné použiť tradičný, nie súčasný spôsob murovania. Pri súčasnom spôsobe sa do väzby ukladajú čo najväčšie kamene a vytvárajú hrubé, maltou vyplnené škáry. Pri tradičnom spôsobe sa na líce používajú skôr menšie kamene, ktoré sa preväzujú, pričom väčšie úložné škáry sa nevypĺňajú len maltou, ale menšími plochejšími kameňmi.

A.3 Oprava škárovania


           Do pripravených škár (vyčistených, odprášených a navlhčených) je možné vtlačiť pripravenú málo zavlhnutú maltovú zmes. Škáry treba makovou zmesou dôkladne vyplniť - natlačiť tak, aby medzi maltou a murivom nezostali dutiny (do ktorých by neskôr mohla vniknúť voda). Veľmi dôležité je, aby nové škárovanie vizuálne splynulo s autentickým vzhľadom historického muriva. Dosiahne sa to použitím plniva pochádzajúceho z pôvodnej alebo identickej lokality odberu, pridaním farebného pigmentu na úpravu farby spojiva, zdrsnením povrchu malty po vyškárovaní ešte za čerstva tak, aby v priebehu krátkeho času (vplyvom poveternosti) stmavla a podobne. Pred samotným rozhodnutím o sanácii treba však zodpovedne zvážiť, či je korózia škárovaného muriva taká závažná, aby sa k nej vôbec muselo pristúpiť. Pri starších tehlových murivách sa však šírky súčasných škár pri líci muriva oproti pôvodným (vďaka postupnej erózii hrán tehál), väčšinou medzičasom podstatne rozšírili. Pri realizácii preto treba novú šírku škár vziať do úvahy a vyhnúť sa ich naplneniu maltou až po líce muriva, pretože sa tým výrazne zmení celkový vzhľad. Správnym spôsobom je naplnenie škár len po tú hĺbku, v ktorej má škára ešte pôvodnú šírku (Ashurts J. - Ashurts N. 1989). Typickou povrchovou úpravou pohľadových kamenných murív, najmä fortifikačných stavieb bolo zvláštne vyhotovenie škár, pri ktorom sa vápenná malta do budúcich úložných (ale aj stykových) škár muriva ukladala vo veľkom množstve. Následne bola uloženým kameňom zo škár vytlačená a hneď za čerstva bola rozotieraná cez čelné strany muriva. Múry vyhotovené s takouto povrchovou úpravou si pri realizácii pamiatkovej obnovy vyžadujú uplatnenie veľmi príbuzného technologického postupu, ktorý zabezpečí dosiahnutie pôvodného vzhľadu. Pri rekonštrukcii zaniknutých murív alebo ich častí je pôvodný postup potrebné rešpektovať minimálne v spôsobe ukladania veľkého množstva malty do škár a jej následného rozotierania cez čelá kameňov ešte za čerstva. Pri použití technológií hĺbkovej tlakovej injektáže takisto treba, vzápätí po vyplnení príslušných škár, maltu ešte za čerstva rozotrieť cez čelá múrov. Obzvlášť výrazne to platí pre tie spôsoby injektáže, ktoré po sebe na povrchu škár zanechávajú charakteristický húsenicový vzhľad!

           V prípade, že sú niektoré tehly muriva skorodované je ich možné do určitej miery stabilizovať špeciálnymi chemickými roztokmi. Takáto stabilizácia však zvyčajne zníži paropriepustnosť (až do 40%), čo môže zapríčiniť zvýšenie úrovne vlhkosti v murive. Preto treba zvážiť, či je murivo skutočne natoľko skorodované, aby ho bolo treba zvlášť sanovať alebo či skorodovaný povrch muriva neponúka prezentáciu staroby objektu. Istou možnosťou ako zabezpečiť požadovaný vzhľad a kvalitu historického režného muriva po obnove je nahradiť skorodované tehly inými starými tehlami z inej stavby či konštrukcie, prípadne získanými reverzívnou metódou.

           Pri oprave škárovania historického muriva je dôležité dbať aj na kvalitu prác, najmä na „čistotu“ postupu škárovania tak, aby sa novou maltou neznečistili pohľadovo exponované povrchy starých tehál alebo kameňov, ktoré je potom veľmi ťažké opätovne vyčistiť. Môže sa na to použiť napríklad „metóda lepiacej pásky“, „metóda maltového sendviča“ (Ashurts J. - Ashurts N. 1989) alebo sa po opatrnom vyškárovaní malta ešte začerstva z okolitých kameňov, či tehál oškrabe a potom okefuje na vlhko.

A.4 Stiahnutie konštrukcií objektu


           V minulosti sa objekty sťahovali klieštinami, ktoré boli niekedy - najmä v zámkoch, ktoré vystupovali na fasádu vyhotovené umelecko-remeselne. Namiesto vkladania pôvodných kovaných klieštin sa budovy dnes môžu sťahovať aj oceľovými ťahadlami alebo ťahadlami z uhlíkových vlákien, ktoré je možné predpínať a do konštrukcií tak vniesť aktívnu sťahovaciu silu. Ťahadlá je možné viesť skryto buď v úrovni stropov alebo ich osadiť do otvorov, ktoré sa v murivách vyvŕtajú po ich dĺžke. Pri navrhovaní ťahadiel je dôležité dbať, aby nenarušili komínové alebo vetracie prieduchy. Stiahnutie objektov ťahadlami je málo invazívny zásah do konštrukcií (v minulosti sa bežne používalo) a je vhodné aj pre pamiatkové objekty.

           Objekt možno stabilizovať aj realizovaním železobetónového obvodového venca. Ten sa pri menších objektoch umiestni v úrovni korunnej rímsy (napr. pod pomúrnice) alebo pri väčších objektoch v úrovni stropov podlaží (približne v strede výšky objektu) a zapustí sa do fasády. Železobetónový veniec je však účinný vtedy, keď sa dostatočne zaťaží - napríklad váhou krovu. Pri rozhodovaní o umiestňovaní železobetónových vencov treba zvážiť aj ich hmotnosť, ktorou objekt zaťažia. Inak môže pri chybnom posúdení a návrhu prísť k ďalšiemu poškodeniu konštrukcií. Pri umiestňovaní železobetónu do pamiatkových objektu treba rešpektovať odporúčania Aténskej charty a používať ho tak, aby konštrukcie z neho boli reverzibilné (Gregor 1993). Výhodné je železobetón používať na miestach, ktoré nie sú kryté pred poveternosťou, avšak treba sa vystríhať jeho používania v lokalitách, kde môže priťahovať blesky. V takých prípadoch je potrebné železobetón uzemniť a ak to nie je prakticky možné (napr. pre reálnu možnosť odcudzenia bleskozvodu), radšej ho nepoužívať.

A.5 Podoprenie múrov


           Stabilizácia pohybujúcich sa múrov či nároží sa dá zrealizovať aj primurovaním masívneho oporného piliera z vonkajšej strany objektu, zo smeru, ktorým sa múr pohybuje. Stabilizáciu pohybu zabezpečuje oporný pilier svojou veľkou hmotnosťou. Pri vhodnej povrchovej úprave sa oporný pilier môže stať vhodným estetickým doplnkom exteriéru objektu, realizovaným v duchu tradície jeho vývoja.

A.6 Sanácia koruny muriva


           Väčšina ruín, ktoré sa dnes konzervujú (a to aj hradobné múry) bola pôvodne dobudovaná do úplnej podoby a chránená proti poveternosti (väčšinou strechou, či strieškou). Najúčinnejšia ochrana by preto bola v rekonštrukcii, vrátane opätovného zastrešenia, čo je kontroverzné. Dlhodobá záchrana ruín v našom klimatickom pásme, urýchľujúcom rozpad stavebných objektov asi nie je možná - je možné snažiť sa o spomalenie ich rozpadu. Dôležité je, aby vybrané riešenie napomáhalo rýchlemu odvedeniu vody z priestoru historického muriva - či už vyspádovaním upravenej koruny, strieškou alebo vhodne navrhnutým vegetačným pokryvom (kol. autorov: Zříceniny... 1988). Pri príprave podkladu na niektoré z uvedených riešení je väčšinou potrebné odstrániť jestvujúci vegetačný pokryv — predovšetkým vegetáciu s hlbšími koreňmi (stromčeky, kríky), ktoré rozrušujú murivo. Uvoľnené kamene historického muriva je najlepšie hneď na mieste fixovať do malty. Rozoberanie uvoľneného muriva je zásahom do autentickej podstaty konštrukcie, pretože aj v menšom množstve rozobraté kamene už prakticky nie je možné uložiť na pôvodné miesto. Drobné uvoľnené kamienky sa môžu odsať priemyselným vysávačom.

           A.6.1 Ochrana koruny muriva vrstvou malty alebo betónu

           Prekrytie koruny muriva vrstvou malty - vápennej alebo cementovej, prípadne betónu môže kopírovať pôvodný krivý tvar ruiny. Vhodné je pritom používať málo zavlhnutú maltovú zmes, ktorá si pri murovaní udrží oblý, alebo vyspádovaný tvar. Počas tvrdnutia je maltu treba vlhčiť, obzvlášť ak je vystavená priamemu slnečnému žiareniu. V našom klimatickom pásme sa tento spôsob do určitej miery osvedčil, pretože jeho životnosť je pomerne dlhá - obzvlášť ak je materiál málo nasiakavý resp. je umiestnený na konštrukciách, ktoré sú dobre odvetrávané a tým aj presúšané. Na druhej strane, ak murivo pod ním neustále zavĺha je napriek vysokej životnosti krytu vystavené značnej korózii. Vhodná je kombinácia tohto spôsobu s vegetačným krytom, či prípadné vystuženie maltovej zmesi umelými vláknami, ktoré zvyšujú jej pružnosť. Malta sa tiež môže položiť na vrstvu bodovo kotveného plastového alebo antikorového pletiva, ktoré zároveň vytvorí aj separačnú vrstvu dôležitú z hľadiska reverzibility zásahu. Do maltovej zmesi sa môžu vkladať kamene, úlomky tehál alebo sa jej čerstvý povrch môže posypať kamennou drvinou rovnakej farby ako pôvodný múr a pod.

           A.6.2 Ochrana koruny muriva dominováním do roviny

           Pri tomto spôsobe sa koruna muriva zarovná domurovaním do určitej roviny. Nevýhodou je, že rovina vyrovnania výrazne ovplyvní vzhľad objektu, ktorý stráca charakter romantickej ruiny. Na druhej strane je to často, z hľadiska prevádzky objektu (napr. sprístupnenej hradnej ruiny) výhodné riešenie. Životnosť takýchto úprav nie je dlhá, obzvlášť preto, lebo mikrotrhlinami v cementovej malte (ktorej je kvôli stykovým škáram na povrchu koruny viac ako pri prekrytí platňami) preniká do muriva voda, ktorá urýchľuje jeho degradáciu.

           A.6.3 Ochrany koruny muriva platňami

           Na koruny muriva (zarovnané) je možné osadiť platne z kameňa, betónu, keramiky, prípadne aj tehly. Dôležité je, aby prekrytie bolo nenasiakavé a vodonepriepustné. Ak cez prekrytie presakuje voda, murivo pod ním postupne koroduje. Vhodnejšie je osadiť ho preto do vápennej, než cementovej malty, ktorá je síce pevnejšia, ale aj viac náchylná na tvorbu mikrotrhlín, ktorými preniká voda. Okrem toho poškodené krytie sa lepšie opravuje pri vápennej ako cementovej malte. Životnosť prekrytia môže byť, podľa podmienok okolo 30 rokov a viac. Nevýhodou je, že väčšina riešení si vyžaduje upraviť líniu koruny - zarovnať krivkový tvar ruiny a výhodou možnosť vytvoriť presah múru prekrytím, ktoré vhodnejšie odvádza vodu.

           A.6.4 Ochrana koruny muriva prestrešením

           Tradičným spôsobom ochrany múrov bolo ich prestrešenie, hoci aj malou pultovou alebo sedlovou strieškou. Použitie takéhoto spôsobuje z technického hľadiska výhodné, no vo väčšine prípadov je nemožné. Hodí sa na dlhšie rovné alebo mierne zarovnané úseky murív a tiež v lokalitách, ktoré sú pod určitou spoločenskou kontrolou, inak strieškam (ak sú z dreva) môže hroziť rýchle „skúrenie“.

           A.6.5 Ochrana koruny muriva vegetačným krytom

           Vegetačný kryt je pomerne trvanlivý spôsob ochrany korún murív, ktorý sa na mnohých ruinách prirodzene vyvinul. Dôležité je, aby neobsahoval žiadne náletové dreviny - stromy alebo kríky, ktoré murivo rozrušujú. Vhodné je ak obsahuje rastliny, ktoré sú schopné vlhkosť z murív odčerpávať. Pri konzervačných prácach je niekedy možné ponechať aj pôvodný vegetačný kryt, najmä ak je koruna pod ním v dobrom stave. Ak sa vegetačný kryt realizuje nanovo môže sa pre neho vytvoriť rastové lôžko (prehĺbením koruny muriva, domurovaním strán, prekrytím maltovým krytom a pod.) Výhodu vegetačného krytu je, že veľmi vhodne podčiarkuje romantický vzhľad ruiny. Pre výber vhodnej skladby rastlín je dobré okopírovat’ prirodzene vytvorené spoločenstvá viacerých druhov, nachádzajúcich sa na iných ruinách, či stavbách v okolí - napríklad aj ich jednoduchým presadením (ako mačiny).

B. Drevené konštrukcie


           Drevené konštrukcie sa na stavbách bez primeranej údržby (najmä ruinách) u nás zachovali len minimálne - rekonštrukcia, či ochrana drevených konštrukcií je však súčasťou rekonštrukcií stavebných torz, vrátane realizácie experimentálnych archeologických stavieb. Drevo je vo vhodnom prostredí schopné prežiť storočia. Ochranu drevených konštrukcií možno rozdeliť do skupín opatrení, ktoré sa v praxi navzájom kombinujú - konštrukčné, chemické, fyzikálne a protipožiarne opatrenia.

B.1 Zdroje poškodenia drevených konštrukcií


           Pôsobením faktorov škodiacich drevu dochádza v dreve k fotodegradácii, prehrievaniu, rozmerovým deformáciám, trhlinám, hydrolýze, vylúhovaniu, zmenám farby. Tieto faktory možno rozdeliť (Beier - Týn 1996, Zák - Reinprecht 1998) najmä na:

           ■ klimatické vplyvy na drevo (dažďové zrážky, slnečné žiarenie, ultrafialové lúče),
           ■ vplyv biologických škodcov (drevokazné huby a huby sfarbujúce drevo, drevokazný hmyz),
           ■ požiare a iné (napríklad antropogénne vplyvy).

           Pôsobenie biologických škodcov závisí od vytvorenia optimálnych podmienok - od výskytu určitého množstva kyslíka a vody v drevnej hmote a od absencie prírodných či umelých toxických látok. Drevo možno vhodnými opatreniami účinne chrániť. Chrobáky sú citlivé na vysoké teploty (nad 55 °C), ktoré ich zabíjajú (Zák - Reinprecht 1998). Znížiť obsah kyslíka pod najnižšiu úroveň, potrebnú pre život deštruentov (5 - 20% objemu vzduchu v objeme dreva), možno iba jeho trvalým umiestnením pod vodnú hladinu. Jednoduchšia je opačná cesta - zníženie vlhkosti v dreve pod najnižšiu hranicu potrebnú pre organizmy - drevo vlhké do 10% objemovej hmotnosti netreba chrániť (Zák - Reinprecht 1998). Takúto úroveň vlhkosti v našich zemepisných šírkach možno dosiahnuť v suchých a temperovaných interiéroch. Drevo vlhké nad 10% objemovej hmotnosti ohrozuje drevokazný hmyz a drevo s vlhkosťou nad 20% už podlieha ďalším drevokazným organizmom - hubám, plesniam. Drevené konštrukcie, nachádzajúce sa v exteriéri, umiestnené v zemi alebo v prechodnej zóne zem - voda či zem — vzduch, sú riziku poškodenia vystavené najviac.

           Najnebezpečnejšou hubou tzv. červenej hniloby dreva je drevomorka domáca (Serpula lacrymans), ktorá je schopná zamoriť pomerne rýchlo celý stavebný objekt, pričom bojovať proti nej je ťažké. Drevomorka nepochádza z našich biotopov, ale bola k nám dovlečená z Ázie. Vo voľnej prírode sa nevyskytuje a šíri sa najmä v staršom zabudovanom dreve ihličnanov. Čerstvé drevo napadá menej často. Je schopná sa šíriť aj v dreve na hranici 20% vlhkosti, pretože si vodu privádza špeciálnymi povrazcami, ktoré sa šíria do okolia aj murivom, pod omietkami, zemou a podobne. Teplota nad 35 °C drevomorku ničí (Zák - Reinprecht 1998). Dobrým riešením je aj privedenie drevomorky do latentného stavu - dlhodobým vysušením dreva v stavbe.

B.2 Príprava stavebného dreva


           Otesávať je najlepšie čerstvé drevo, čo najskôr po jeho vyťažení. Takéto drevo je potom možné buď skladovať tak, aby sa pred zabudovaním dostatočne vysušilo alebo stavbu, či konštrukcie realizovať z vlhkého dreva. V takom prípade treba počítať so sadnutím stavby, či konštrukcie (až niekoľko centimetrov na výšku jedného podlažia) spojenej s deformáciami. Pri niektorých typoch stavieb je to však žiadúce. V miestnosti s ústredným kúrením klesá vlhkosť dreva až na 10%.

B.3 Prirodzená ochrana dreva


           Odolnosť jednotlivých druhov dreva proti znehodnoteniu biologickými škodcami sa označuje ako prirodzená trvanlivosť dreva. Závisí od konkrétneho druhu dreva - obsahu trieslovín, flavonoidov, terpenoidov a podobne v drevne hmote. Zvýšenú odolnosť však môže mať iba jadro dreva. Údaje o prirodzenej trvanlivosti dreva udáva norma EN 350-2 (Zák - Reinprecht 1998).

B.4 Prieskum, analýza a návrh riešenia drevených konštrukcií


           Návrh vhodného spôsobu riešenia sanácie poškodených drevených konštrukcií musí vychádzať z presnej analýzy situácie, ktorej vstupy je možné zabezpečiť podrobným prieskumom konštrukcie priamo v objekte. Postupovať sa môže (Makýš 2000) takto:

           1 - zbežná prehliadka objektu z vonkajšej aj vnútornej strany so zameraním na drevené konštrukcie,
           2 - podrobná prehliadka podozrivých miest konštrukcií,
           3 - určenie druhu poškodenia,
           4 - vymedzenie rozsahu poškodenia,
           5 - zistenie všetkých okolností, ktoré by mohli mať vplyv na drevené konštrukcie,
           6 - stanovenie príčiny poškodenia,
           7 - návrh sanácie, vrátane návrhu ochrany dreva.

B.5 Výber vhodného spôsobu sanácie dreva


           Najdôležitejším kritériom pre návrh ochrany dreva je jeho predpokladané ohrozenie škodcami. Toto ohrozenie závisí od okolitých podmienok, konštrukčných úprav a od ochrany. K odstupňovaniu ohrozenia sa používa zatriedenie dreva do tried podľa ohrozenia biologickými škodcami (Zák - Reinprecht 1998). Drevené stavebné diely, ktoré vďaka podmienkam okolia a konštrukčným opatreniam neohrozujú škodcovia, nepotrebujú preventívnu alebo dodatočnú chemickú ochranu biocídmi. Drevo s dostatočnou prirodzenou trvanlivosťou sa takisto chemicky neošetruje. Pred návrhom sanácie už napadnutého dreva treba jednoznačne určiť druh škodca, ktorý drevo napadol. Chemické prostriedky na ochranu dreva by sa mali používať len vtedy, keď účinok všetkých ostatných možných opatrení nie je dostatočný. Pri dávkovaní chemických prostriedkov treba prísne dodržať množstvá odporúčané výrobcom. Chemické prostriedky sa označujú podľa účinnosti proti jednotlivým typom škodcov (Zák - Reinprecht 1998).

B.6 Realizácia sanácie konštrukcií napadnutých hubami


           Pri sanáciách drevených konštrukcií napadnutých hubami treba zistiť skutočný rozsah a druh infekcie. Pretože podhubie nie je viditeľné voľným okom ani lupou, je vhodné realizovať mykologický prieskum. Podľa druhu a rozsahu poškodenia (a tiež hodnoty napadnutej konštrukcie) sa treba rozhodnúť, či sa poškodená konštrukcia odstráni celá alebo či sa odstráni a nahradí len poškodená časť. Narušené časti drevených konštrukcií treba odpíliť o 0,5 - 1 m za viditeľnou hranicou poškodenia, pretože huby sa rozširujú vnútri drevnej hmoty, čo na povrchu nemusí byť vidieť. Pri pílení je vhodné používať technológie, ktoré nadmerne nezvyšujú prašnosť (napr. ručné pílenie s vlhčením rezu) - v pilinách a prachu sa môžu nachádzať zárodky húb. Odpílené poškodené drevo treba neodkladne a opatrne vyniesť z miestnosti (najlepšie v uzavretých plastových obaloch) na skládku, ktorá sa nachádza v dostatočnej vzdialenosti a spáliť, aby nebolo možné opätovné infikovanie. Niektoré huby sú svojím podhubím schopné preniknúť aj veľmi hlboko do stavebných konštrukcií, ktoré nemusia byť len z dreva, ale môžu byť aj z tehlového či kamenného muriva a betónu. Preto treba pri sanácii na mieste výskytu húb odstrániť aj omietku, škáry muriva do hĺbky 1 cm vyškrabat’ a murivo ošetriť fungicídnym prípravkom do vzdialenosti aspoň 1 m od miesta nálezu húb. Vypaľovanie muriva plameňom je málo účinné, pretože pôsobí krátkodobo. Odstránenú omietku a maltu treba opatrne zakopať v dostatočnej vzdialenosti od objektu. Súčasťou opatrení je aj vhodná úprava objektu, aby sa znížením vlhkosti zabránilo vytváraniu životných podmienok na šírenie hubovej nákazy

B.7 Realizácia sanácie konštrukcií napadnutých hmyzom


           Drevokazný hmyz napáda drevo (drevené konštrukcie) vo všetkých štádiách existencie - avšak len vtedy, ak má zabezpečené vyhovujúce životné podmienky. Pred rozhodnutím o technológii sanácie konštrukcie napadnutej hmyzom a prípadne o použití chemickej látky treba zrealizovať dôkladný entomologický prieskum, ktorý jednoznačne určí druh škodcu. Prieskum je dôležitým podkladom na výber vhodnej chemickej látky, pretože na každý druh hmyzu je vhodné a efektívne použiť len určitý chemický prostriedok. Niektoré druhy hmyzu poškodzujú len povrchovú vrstvu dreva, preto možno poškodenú časť konštrukcie iba osekať a chemicky ošetriť zvyšok konštrukcie. Samozrejmým predpokladom je dostatočný profil drevenej konštrukcie, ktorá si zachová schopnosť prenášať zaťaženie aj po zmenšení prierezu.

B.8 Realizačné odporúčania pre prácu s chemickými prípravkami


           Účinnú ochranu chemickými prostriedkami ovplyvňuje najmä správny výber a správna aplikácia. Prostriedky, ktoré majú nízku vylúhovateľnosť sa nemôžu používať v prostredí, v ktorom hrozí vylúhovanie. Prostriedky s krátkou životnosťou (3 - 5 rokov) strácajú po uplynutí tohto obdobia účinnosť, pričom životnosť niektorých húb v latentnom štádiu toto obdobie prekračuje. Chemické roztoky na báze vodného rozpúšťadla penetrujú drevo do hĺbky 1 - 2 mm, na báze organického rozpúšťadla do hĺbky 2 - 5 cm. Pri použití olejovitých prostriedkov na chemickú ochranu dreva treba zabezpečiť zníženie jeho re¬latívnej vlhkosti pod hranicu 30%. Používanie nových chemických látok s dlhodobo neodskúšanými účinkami je do určitej miery riskantné, pretože nie je reverzibilné a konštrukcie by mohlo poškodiť.

           Tlakovú impregnáciu dreva alebo namáčanie dreva by mali vykonať odborníci. Pri technológiách chemickej injektáže a infúzie drevených konštrukcií je dôležité sledovať, či injektážny roztok neuniká z dreva prirodzenými puklinami. Po realizácii chemickej ochrany demontovaných drevených prvkov treba zabezpečiť jej fixáciu, pri prostriedkoch, ktoré nefixujú, skladovanie ošetrovaného dreva pod strechou. Najvhodnejšia pracovná teplota pri ošetrovaní dreva chemickými látkami je asi 20 °C a počas prác by nemala klesnúť pod 10 °C. Najvhodnejší čas na realizáciu ochrany proti hmyzu je máj až september a zimné obdobie, pre ošetrenie proti hmyzu je najvhodnejší apríl až máj. Ošetrené konštrukcie je možné zakryť až po dôkladnom vysušení chemickej látky. Používanie chemických prostriedkov nie je vždy a všade z environmentálnych, hygienických a ekonomických hľadísk vhodné, preto by sa k ich aplikácii malo pristupovať tam, kde nemožno zabezpečiť ochranu dreva inými metódami. V každom prípade by sa používanie chemických prostriedkov malo v obytných interiéroch a v priestoroch, kde sa dlhodobo zdržujú ľudia alebo zvieratá, minimalizovať.

B.9 Realizácia konštrukčných opatrení na ochranu dreva


           Najzákladnejšou a najjednoduchšou prevenciou proti poškodeniu drevených konštrukcií je ich vhodné uloženie v stavebnom objekte, ktoré znižuje riziko navlhnutia, nakazenia či požiaru na minimum. V drevených historických objektoch pôsobí škodlivo najmä:

           ■ pokrytie podlahy krytinou neprepúšťajúcou paru (PVC, linoleom),
           ■ natretie stien náterom neprepúšťajúcim paru (olejovou farbou),
           ■ vytvorenie nepriedušného chodníka v blízkosti obvodových stien,
           ■ umiestnenie alebo ponechanie trámov v tesnom kontakte so zeminou, odpadom alebo iným zdrojom vlhkosti,
           ■ dlhodobé opustenie a uzatvorenie objektu bez priebežného vetrania.

Priebežná údržba drevených objektov sa musí zamerať na:

           ■ zamedzenie zatekania dažďovej vody do objektu,
           ■ zamedzenie zavĺhania drevených konštrukcií objektu,
           ■ včasné zistenie aktivity biologických škodcov,
           ■ včasnú likvidáciu škodcov a spevnenie poškodených drevených konštrukcií,
           ■ neodkladné odstránenie napadnutého neošetreného dreva.

           B.9.1 Rýchle odtekanie vody

           Drevené konštrukcie treba realizovať v takom sklone alebo opatriť strieškami proti dažďu, aby z nich rýchlo odtekala dažďová voda. Zvýšenie rýchlosti odtoku, resp. zníženie nasiakavosti možno dosiahnuť aj vhodnými povrchovými nátermi.

           B.9.2 Účinná izolácia proti vlhkosti

           Izoláciou drevených konštrukcií možno znížiť vzlínanie vody, avšak izolácia proti vlhkosti nesmie byť prekážkou odvetrávania konštrukčných prvkov alebo miestom zhromažďovania vody. Pôsobeniu zemnej vlhkosti sú vystavené konštrukcie zapustené do zeme (koly), ktoré je ťažké chrániť. Možno ich impregnovať nevylúhovateľnými látkami, uložiť do betónu, opáliť a pod., avšak vždy treba počítať s výrazne zníženou životnosťou. Trvalo zabrániť rozkladu dreva podporovaného zemnou vlhkosťou nie je možné, je však možné tento proces spomaliť. Účinným opatrením je výber takého druhu dreva na zapustenie do zeme, ktoré je viac odolné proti rozkladu (napr. agátové alebo dubové drevo).

           B.9.3 Zamedzenie priamemu kontaktu

           Najúčinnejšiu „izoláciu“ proti vzlínajúcej vode možno dosiahnuť zamedzením priameho kontaktu dreva so zemou alebo s vlhkou konštrukciou. Drevené konštrukcie by sa mali umiestniť nad zemou tak, aby pod nimi vznikla medzera. V minulosti sa zrubové drevené objekty ľudového staviteľstva pôsobeniu vzlínajúcej vody bránili uložením na nárožné kamene vyčnievajúce nad terén a podmurovky trámov sa realizovali z nasucho poskladaných plochých kameňov bez spojovacej malty. Koly sa obkladali kameňmi. V rámci priebežnej údržby treba raz za niekoľko rokov nasucho skladané podmurovky, ktoré sa medzičasom zaniesli hlinou a prachom rozobrať a opätovne nasucho poskladať. Náhrada podmuroviek betónovými konštrukciami alebo ich spevnenie injektovanou, či striekanou maltovou zmesou nie je vhodná z pamiatkového hľadiska a často nie je účinná ani technicky.

           B.9.4 Účinné odvetrávanie

           Pri zavlhnutí drevenej konštrukcie zatečením alebo kondenzáciou vodnej pary treba zabezpečiť rýchle vysušenie, aby vlhkosť pôsobila na drevnú hmotu krátky čas. Počas krátkeho pôsobenia vlhkosti (niekoľko dní až 2 - 3 mesiace) sa v našich zemepisných šírkach zvyčajne nestihne nákaza hubami rozvinúť. Veľmi negatívne vplývajú na drevené konštrukcie aj nepriedušné vrstvy podláh, pod ktorými sa môže hromadiť neodvetraná vlhkosť. Iným prípadom sú sekundárne zdroje vlhkosti, ktorými sú v starých stavbách rôzne dodatočné násypy, skládky stavebnej sutiny či nepotrebných vecí (šatstva, papiera, nábytku a podobne), často zavlhnuté a uskladnené v kontakte s drevenými konštrukciami. Pri pravidelnej údržbe ich treba z blízkosti drevených konštrukcií odstrániť.

B.10 Realizácia chemických opatrení na ochranu dreva


           Chemické opatrenia zvyšujú odolnosť drevených konštrukcií nielen proti hmyzu, hubám a plesniam, či UV žiareniu povrchovo, a aj hĺbkovo. Používať by sa však mali až ako doplnok vhodných konštrukčných opatrení. Chemickú ochranu možno realizovať aj injektážou, infúziou, bandážovaním a fumigáciou.

           B.10.1 Natretie dreva

           Ako nátery sa používajú látky obsahujúce fungicídne a insekticídne prostriedky, dodávané ako bezfarebné nátery, ale aj s prísadou farebných pigmentov. Sfarbené prípravky umožňujú ľahko identifikovať rozsah ošetrených drevených konštrukcií, avšak neprirodzene menia farbu dreva. Pre pamiatkové objekty sú vhodnejšie bezfarebné prostriedky. Na nátery drevených konštrukcií sa používa aj decht alebo vyjazdený motorový olej. Obe tieto látky zvyšujú životnosť dreva, avšak ich používanie je z environmentálneho hľadiska nevhodné. Drevo sa natiera roztokmi prípravkov štetcami alebo valčekmi zvyčajne v dvoch až troch vrstvách. Ľahko znečistené drevo je pred náterom možné umyť pomocou horúcej vody a ryžovej kefy, prípadne prebrúsiť brúsnym papierom. Všeobecne platí, že ďalší náter roztokmi na báze organických rozpúšťadiel sa realizuje po 24 hodinách, na vodnej báze asi po 12 - 24 hodinách. Teplota by pri natieraní nemala klesnúť pod 5 °C pri organických rozpúšťadlách a pod 10 °C pri vodných.

           B.10.2 Nástrek dreva

           Nástrek je vhodné používať len pri ťažko dostupných alebo zložitých konštrukciách, kde sa nemožno dostať náterom. Ošetrovanie nástrekom treba realizovať vo viacerých vrstvách, pretože pri nástrekoch sa na drevo dostáva pomerne málo prípravku, ktorý sa rýchlejšie odparuje, ako vsakuje.

           B.10.3 Napúšťanie dreva

           Drevené konštrukcie sa napúšťajú najlepšie v kúpeli a pod tlakom. Dosahuje sa pritom hĺbkové a rovnomerné napustenie dreva, čo výrazne zvyšuje jeho životnosť. Drevo chránené takýmto spôsobom je však silno nasýtené chemickými látkami - preto je vhodné do neobývaných priestorov. Napúšťanie sa realizuje v špeciálnych vaniach od 30 minút do dvoch až troch dní a roztok pritom do drevnej hmoty preniká vyššie, ako je čiara ponorenia. Po napustení sa drevo musí nechať na vzduchu vyschnúť.

B.11 Realizácia fyzikálnych opatrení na ochranu dreva


           Ochrana dreva fyzikálnymi opatreniami je len krátkodobá a jednorázová - zničí škodcov. Dlhodobú ochranu dreveným konštrukciám neposkytuje. Môže sa realizovať sterilizáciou dreva rádioaktívnym žiarením alebo UV žiarením, vlnovou sterilizáciou, vákuovaním, zmrazením a pod.

           B.11.1 Sterilizácia dreva teplom

           Pri tejto technológii sa musí zabezpečiť zahriatie celej drevnej hmoty na teplotu 80 - 90 °C (pri drevokaznom hmyze minimálne na 55 °C) minimálne na jednu hodinu. Túto teplotu možno dosiahnuť v sušiarňach dreva, do ktorých sa musí demontované drevo zo stavby dopraviť, tiež priamo na mieste osadenia konštrukcie - zahriatím infračervenými žiaričmi alebo teplovzdušnými ventilátormi. Pri zahrievaní drevenej konštrukcie na mieste sa musí zabezpečiť dostatočné tepelné izolovanie miestnosti (najmä v oknách a dverách) a drevo treba počas dlhodobejšieho zvýšenia teploty zvlhčovať tak, aby sa zabránilo jeho popraskaniu prudkým vysušením. Metóda je pre svoju neinvazívnosť vhodná aj na jednorazové ošetrenie dreva pamiatkovo hodnotných objektov. Pri realizácii v stavbe treba priebežne kontrolovať bezpečnosť voči požiaru — najvyššia teplota v miestnosti by mala byť okolo 80 - 100 °C.

B.12 Realizácia protipožiarnej ochrany drevených konštrukcií


           Drevo patrí medzi horľavé stavebné materiály, avšak postup horenia ovplyvňujú mnohé faktory (rozmery konštrukcie, vlhkosť, teplota okolia, hustota dreva). Tenké konštrukčné prvky z mäkkého, vysušeného dreva pílené strojovými pílami horia ľahko a rýchlo. Masívne otesané trámy z tvrdého dreva sa oproti tomu zapalujú ťažko a spočiatku horia pomaly. Drevené konštrukcie možno chrániť protipožiarnymi nátermi alebo obkladmi, ktorých použitie je však obmedzené, preto je najvhodnejšie predchádzať požiaru vhodnými konštrukčnými opatreniami, bezpečnou prevádzkou a pravidelnou údržbou.

B.13 Výmena trámov zrubovej stavby


           V zrubových stavbách sa zvyčajne poškodia trámy, ktoré sú v priamom kontakte s vlhkosťou. Tá môže vzlínať aj do vyšších častí konštrukcií a môže spôsobiť rozvoj sekundárnej infekcie. Často sa tak poškodí aj viacero trámov nad sebou. Poškodené trámy je v tradičných zrubových stavbách možné vymeniť za nové (Makýš 2000).

B.14 Lokálne opravy drevných konštrukcií


           Konštrukcie z drevených prvkov sú montované konštrukcie, preto sa pri ich lokálnom poškodení môže realizovať výmena alebo oprava len konkrétneho poškodeného prvku, bez potreby rozobrať, či meniť celú stavbu. Zachované historické drevené stavby (väčšinou z 18. - 20. storočia) sú na takýto spôsob opráv konštrukčne uspôsobené. Možno predpokladať, že takto boli upravené aj staršie, nezachované drevené stavby, na čo treba pamätať pri projektoch experimentálnych drevených stavieb v archeologických skanzenoch. Pri realizácii niektorého zo spôsobov lokálnej opravy krovu je velmi dôležité dbať na vysokú remeselnú úroveň tesárskych prác, pretože výsledný produkt je často dobre vidieť. Ak to momentálne nie je možné zabezpečiť, je lepšie, aby sa sanačné práce realizovali reverzibilným spôsobom — tak aby ich bolo časom možné nahradiť lepším riešením. Lokálne opravy trámov je možné realizovať aj zosilnením príložkami, protézováním, inštaláciou ťahadiel a pod.

           B.14.1 Výmena poškodeného trámu

           Pri lokálnej výmene treba najprv (po nevyhnutnom zabezpečení krovu pred deštrukciou následkom sanačného zásahu) rozobrať pevné spoje jednotlivých trámov (uvoľniť, vytiahnuť, či vytĺcť kolíky alebo klince). Potom sa časť konštrukcie nad vymieňaným prvkom zdvihne zdvihákom (hydraulickým, mechanickým) približne o 10 - 15 cm, aby vznikol dostatočný priestor na uvoľnenie a vybratie poškodeného prvku. Pri umiestňovaní zdvihákov pod konštrukcie treba dbať nielen na prenos zaťaženia z krovu na podklad roznášacími doskami, ale aj na vytvorenie dostatočného manipulačného priestoru na vybratie starého a vloženie nového trámu na žiadané miesto. Pri poškodených detailoch konštrukcie (napr. nerovná koruna muriva alebo uvoľnené a posunuté väzby krovu) treba príslušné časti vopred upraviť, prípadne niektoré väzby primerať priamo na vkladanom prvku. Niekedy sa nemožno vyhnúť niekoľkokrát opakovanému vkladaniu, primeriavaniu, vyberaniu a opracovaniu a opätovnému vloženiu novej časti konštrukcie. Po osadení prvku na miesto sa opatrne, za stálej kontroly umiestnenia jednotlivých konštrukcií systému spustí pôvodná konštrukcia a nový prvok sa s ňou pevne spojí (tesárskymi spojmi, klincami, svorníkmi a podobne).

           B.14.2 Spevňovanie drevených trámov

           Medzi moderné technológie lokálnych opráv strešných trámov patrí aj vypĺňanie vyrezaných poškodených prvkov drevených trámov zdravou drevnou hmotou, epoxidmi, polymérbetónom a zosilňovanie oceľovými, alebo plastovými prútmi, injektovanie a pod.

           B.14.3 Lamelovanie trámov

           Menšie poškodenia (vyhnité diery, trhliny po rozsušení a pod.) je možné opraviť lamelováním, pri ktorom sa po dôkladnom odstránení infikovanej drevnej hmoty do vzniknutého otvoru tesne vedľa seba nalepia tenké drevené lamely. Na lepenie je možné použiť epoxidové, ale aj disperzné lepidlá v exteriéri odolné voči UV žiareniu. Po vytvrdnutí spoja sa lamely zarovnajú s povrchom okolitej konštrukcie.

B.15 Oprava drevených podláh


           Pri oprave poškodených drevených podláh treba zistiť príčinu ich poškodenia. Ak ho zapríčinili drevokazné huby, podlahu zvyčajne nemožno opraviť, musí sa vymeniť. Určiť rozsah napadnutia hubami pohľadom na neodkrytú podlahu je pomerne ťažké. Preto je potrebné podlahu otvoriť a infikované prvky odstrániť. Odstraňuje sa pritom nielen viditeľne poškodená podlaha, ale ostatné konštrukcie (podlahové trámy, násyp v podlahe a otlčú sa aj omietky) okolo poškodeného miesta približne o jeden bežný meter viac, než je viditeľný rozsah napadnutia. Pri odstraňovaní drevenej podlahy napadnutej hubami treba postupovať rýchlo, prašnosť obmedziť na minimum, odstránené dosky a iný materiál neodkladne vyniesť mimo objektu (v plastovom vreci) a spáliť. Dobré je aj dôkladné naimpregnovanie nových konštrukcií prostriedkom proti konkrétnej nákaze. Najvhodnejší spôsob údržby drevných historických podláh je ich niekoľkonásobné napustenie včelím voskom, voskovými pastami alebo zmesou vosku s parafínom rozpustenou v benzíne a následné preleštenie. Obnova drevných podláh sa musí pravidelne opakovať - rozhodne skôr ako sa povrchová úprav na niektorých miestach zoderie, pretože potom by na dreve vznikli ťažko čistiteľné tmavšie miesta.

           LITERATÚRA

ASHURST, J. - ASHURST, N. 1989: Practical Building Conservation. Vol.l Stone Masonry, Gower Technical Press, Hants (UK).
ASHURST, J. - ASHURST, N. 1989a: Practical Building Conservation. Vol.3 Plasters, Mortars and Renders, Gower Technical Press, Hants (UK).
BEIER, J, - TÝN, Z. 1996: Ochrana dřeva. Grada Publishing, Praha.
GREGOR, E 1993: Teória ochrany pamiatok. FA STU, Bratislava.
HOCHEL, B. 1996: Všetko o drevenici I. A-projekt, Liptovský Hrádok.
Kol. autorov 1998: Zříceniny historických staveb. SUPF! Praha.
MAKÝŠ, O. 2000: Rekonštrukcie budov - technologie. Jaga Group, Bratislava. ŠIMŮNKOVÁ, E. - KUČEROVÁ, I. 2000: Dřevo. STOP, Praha.
ŽÁK, J. - REINPRECHT, L. 1998: Ochrana dřeva ve stavbě. AAF Arch, Praha.